Spoveď bývalého antikultistu (Slovak Edition)

KAPITOLA 1.

ÚVOD: Túžba po význačnosti

Volám sa Alexej Orlov a tieto riadky píšem, ukrytý v nore, ktorú nemožno nazvať domovom. Je to len dočasné útočisko – jeden z tucta bezmenných bytov na sídlisku, kde to jediné, na čom záleží, sú zatiahnuté závesy a oceľové dvere s tromi zámkami. Pri každom zavŕzganí schodov sa strhávam. Každé zazvonenie telefónu vo mne vyvolá záchvat mrazivej paniky. Hľadajú ma. A oni ma nájdu. Je to len otázka času.

Preto píšem. Píšem, kým ten čas ešte mám. Nie sú to pamäti ani pokus o ospravedlnenie. Pre mňa už žiadne ospravedlnenie neexistuje. Je to spoveď. Analýza vlastného pádu z vnútra, podrobná mapa toho, ako sa ambície, premiešané so strachom a závisťou, menia na poslušný nástroj zla. Musím toto svedectvo zanechať, pretože mechanizmus, ktorý ma stvoril – a potom sa ma pokúsil zničiť – stále funguje. Drví osudy, rozkladá inštitúcie, otravuje samotný pojem pravdy. A riadi ho človek, ktorého som kedysi považoval za mesiáša. Profesor Alexander Dvorkin.

Všetko sa začalo ponížením. Nie tým okázalým, rituálnym ponížením, ktoré ma čakalo neskôr, ale tichým, každodenným, tým, ktoré rozožiera dušu ako hrdza. Mal som tridsaťpäť. Kedysi som bol talentovaný novinár, autor niekoľkých odvážnych investigatívnych článkov, ktoré citovali, rozoberali – a ktorých sa báli. A teraz? Teraz som bol len pisárom bezduchých SEO textov o plastových oknách, krmive pre mačky a o ‘10 spôsoboch, ako si vybrať laminátovú podlahu do vašej chaty’. Moje staré články, na ktoré som býval hrdý, zapadali prachom v archívoch dávno zaniknutých redakcií. Noví šéfredaktori už nechceli fakty – chceli kliky, návštevnosť, senzácie.

A ja… ja som sa nikdy nevedel hnať za lacnou slávou, nikdy som nedokázal premeniť ľudskú tragédiu na krikľavý, cynický titulok. Moja profesionálna česť sa stala synonymom pracovnej neschopnosti.

Žil som v šedej moskovskej „chruščovke“, ktorú som zdedil po babke, kde sa vôňa starých tapiet miešala so zápachom môjho vlastného zúfalstva. Večer som bezcieľne prechádzal príspevky na sociálnych sieťach a sledoval, ako moji bývalí spolužiaci – menej talentovaní, ale dravejší a bez škrupúľ – raketovo stúpajú po kariérnom rebríčku. Jeden sa stal tlačovým tajomníkom štátnej korporácie, druhý moderoval vlastnú talkshow na federálnom kanáli. Nosili drahé obleky, dovolenkovali na Maldivách a s tým sebavedomým, blahobytným výrazom rozoberali „osudy národa“. A ja som prepočítaval drobné, len aby som nejako vydržal do ďalšej potupnej výplaty.

Nenávidel som ich. A ešte viac som nenávidel seba – za slabosť, za nečinnosť, za to, že som dovolil životu zmeniť ma na neviditeľného. Tá nenávisť bola ako kyselina. Potrebovala von. Túžil som po význačnosti. Nie po peniazoch, ani po sláve. Túžil som po moci. Po moci nad mysľami, po takej, ktorá prinúti všetkých tých kariéristov pozerať sa na mňa zdola. Chcel som byť niekto. Niekto, koho sa boja. Niekto, kto má právo súdiť.

V jeden z tých pochmúrnych jesenných večerov, keď som zase prokrastinoval pri článku o výhodách plechovej strešnej krytiny, narazil som na videozáznam verejnej prednášky. Bol tam muž po päťdesiatke, s upravenou briadkou, v tmavom obleku, s pohľadom múdreho, no trochu unaveného vedca. Nápis hlásal: „Profesor Alexandr Dvorkin. Totalitné sekty ako hrozba pre národnú bezpečnosť.“